Túlačky: Arslangirej "Jurij" Šavujev, Mimoň

Mala to byť najväčšia reportáž našej stránky. Najcennejšia rybička na háčiku, či skôr pred kamerou. A nakoniec aj bola, v tomto som sa nemýlil. Akurát to nebola rybička, ale žralok, ktorý mi hladko vykĺzol. Po májovom bronzovom šoku na Poule d´Essai des Poulains za Lope De Vegom a Dickom Turpinom som opáčil šťastie po prvýkrát. [„Da, móžna prijéchať“] – potvrdil svojsky známy hlas v telefóne. Plány stroskotali na termínoch. Pri odsúvaní možných návštev sa mi v hlave rozblikal poplašný červený maják. (Je to jasné, Jurij predsa nikdy nemal rád snorenie, spovedanie, či veľké reči PRED.) V tom čase sa zvažovala možnosť účasti na PRIX DU JOCKEY CLUB. Shamalganov výsledok je už dnes každému známy. No horký cukrík značky Thierry Jarnet ešte stále pri zmienke o francúzskom derby skriví tvár. „Je už asi za zenitom“  zlomil palicu nad v minulosti prominentným francúzskym džokejom.  Šancu v sedle trojročného ryšiaka dostal  Ioritz Mendizabal a bolo z toho striebro na Group 2. No to, čo by ešte pred časom bolo prijaté bez výhrad, ďakujúc dostihovým bohom za požehnanie, dnes  už nestačí. Predsa len, dalo sa aj vyhrať.

Druhý môj pokus bol od začiatku neférový.  Z boxov rovno na nohy, nekompromisne na špicu až domov. Útok na city a tiesnivé ticho v krabičke pri uchu.  O pár sekúnd potvrdenie návštevy na sobotu, v posledný júlový deň mi navodilo husiu kožu od vzrušenia aj trémy. Kto ma obviní z rusofílie, asi sa nebude veľmi mýliť. Ale mám poruke aj pádne argumenty. Napríklad Darsalamov triumf na Gr.1 Rheinland-Pokal 2005 v Kolíne nad Rýnom, okrem iného. Mená ako Rezon, Almaz, Temirkanov. Ale to je minulosť, Arslangirej Šavujev sa cez plece neobzerá. Prítomnosť je Shamalgan, či budúcnosť niekto z dvojročných čo stoja v stajni v Mimoni, ale meno si potmehútsky sa usmejúc necháva  pre seba. Či niekto úplne nový, kto mu padne do oka v dražobnom ringu v Deauville. Nákupy vo Francúzsku sa oplatia. Hlavne pre stajňu s ambíciami ako má Ardak Amirkulov a spol. Francúzsku podporu plnokrvníkom predaných doma je cítiť na majiteľských prémiach. Shamalgan pri poslednom štarte získal 88 000 eur za druhé miesto. K tomu ďalších 55 440 eur ako bonus pre majiteľa. (Za kariéru cez 151 tis na dotáciach a spolu s prémiami je to cez 248 tis eur, zdroj France Galop).

Ak nerátam letmé stisnutie ruky raz-dvakrát ročne v Chuchli, alebo v Pardubiciach, tak sme sa nerozprávali od jeho odchodu z Veľkého Grobu niekedy v roku 2001. Vystupujem z auta po štvorhodinej štreke Bratislava – Mimoň rovnako strémovaný ako pri prvom stretnutí po Almazovom derby v centrále s 900 metrovou pracovnou dráhou, odkiaľ vyšli dvaja derbysti. „Zo Slovenska sme nechceli ísť preč. Dva roky som prosil, prehováral. V takých podmienkach sa pracovať nedalo“ spomína ruský tréner. „Syn Míša si v Čechách nezvykol. Teraz je späť v Rusku". Po mosteckom pôsobení, ukončenom nevyhovujúcimi podmienkami v ustajnení, zakotvili v žrebčíne, ktorého majiteľom je Zbyněk Pulec. Z Mimone odchod nechystá. Je tu spokojný, aj keď žrebčín má najlepšie časy už asi za sebou, pohľadom zablúdi na boxi, ktoré by mal najradšej vynovené. Splnil si už nejeden svoj sen. Najnovší je gazdovať tak na svojom vlastnom ...  A hoci mal ponuky zo zahraničia, nechystá sa tam. Dôvodom je komunikácia. Bez jazyka to nejde.  Cestu do Franczúska už majú vyšliapanú. Cestovanie kone vyčerpáva, preto možno budúci rok na pár mesiacov by tam ostali na vrcholnú časť sezóny. „Shamalgan cestuje v poriadku. Ten by sa nechal voziť aj po Paríži pozerajúc z okna. V práci je poctivý, na rozdiel od Almaza a Darsalama". 

Personál tvorí zať Kosťa Kobzarev, Ramil Demidov, Milan Zatloukal a pani Jarka. Okrem toho má Shamalgan aj osobného šoféra. Ďalší cieľ nebezpečnej zbrane malého veľkého muža nogajského pôvodu nebol v čase našej prítomnosti ešte jasný. Majiteľ Ardak Amirkulov by rád niečo na míľovej dištancii najlepšie v Deauville, no Jurij má kurz jasný. Možno Prix Niel v Longchamp na odobrenie presvedčenia o zvládnutí 2400 metrovej porcie a následne európsky vrchol Arc.  

Jurij Šavujev sa zmenil. Rozhodne je to dojem po skúmaní mojou optikou. Málo zhovorčivého, zväčša zachmúreného (pod tiahov problémov z neistoty  a existenčných starostí s prevádzkou počas veľkogrobského pôsobenia) muža vystriedal žralok krúžiaci v Groupových vodách. Vždy ho to ťahalo na západ, byť súčasťou toho najlepšieho, čo sa v dostihovom svete behá. Teraz je tam a varujem francúzsku, či európsku špičku. Pustili ste medzi seba dravca. Šavujev si je vedomí toho čo dosiahol, je to vidieť z postoja, pohľadu, zo zmýšľania. Ale ak si myslíte, že sa s tým uspokojil, tak verte, že to pravda nie je. Tento môj dojem asi najviac vystihuje citát, môjho dnes už nebohého priateľa Vadima Murzabekova, bývalého Šavujevovho bratranca aj podriadeného. [„My nikavo nebojimsa, pusť oni bojať nas!“]

„Péťa,  pozdravuj všetkých na Slovensku. Bolo nám tam dobre. Nechcelo sa nám  odísť. A odkáž trénerom, nech cestujú do zahraničia. Hlavne do Talianska" lúči sa s nami a na záver ešte šokuje, keď znovu chválim ako vitálne vyzerá. „Ďakujem, cítim sa dobre. Behávam 5 kilometrov a potom studená sprcha. A to mám 67 rokov".

A ešte k tej reportáži. Netešte sa. V hornom čiernom okne je len pár záberov. Jurij Šavujev len chvíľu zniesol objektív zameraný na seba. Potom sa ma opýtal: „A prečo mňa filmuješ?“.  Hoci píšem, že sa zmenil, v niečom ostal rovnaký, svojský, možno poverčivý. A to je pre mňa výzva, skúsiť to ešte raz. Ale asi počkám až po tom Oblúku. Hádam.

gablo